Maliarka Ivana Mojšová (1994) pokračuje vo svojom umeleckom výskume, v ktorom sa sústredí na problematiky rodových a zobrazovacích stereotypov, a to jednak vo formálnej rovine, kde experimentuje s polaritami tradičnej zobrazujúcej maľby, s prvkami historickej maľby, verzus výsostne súčasná autonómna výstavba maliarskeho obrazu s presahmi do abstrakcie. Aj v rámci maliarskych motívov Mojšová kontinuálne vyzýva stereotypy a archetypy, buduje latentne znepokojivé ne/realistické situácie. Jej práca tematizuje ženskú identitu, telo, sexualitu, vieru a kultúrne symboly spôsobom, ktorý prekračuje individuálnu skúsenosť. Ivana Mojšová nám ponúka novú mytologickú matricu, do ktorej môžeme vložiť vlastné obrazy, otázky a bolesti. V priestore medzi telom a symbolom tak vzniká rituál, v ktorom sme všetci aktérmi – bez istoty, kto je lovec a kto je korisť.