Autorkine osobné, najmä telesné transformácie opäť narážajú na prekvapivo sa prelínajúce hranice sakrálneho a ezoterického (pohanského). Sú častou bolestivou pripomienkou hľadania rovnováhy medzi telom a dušou, či skôr stále prítomnou túžbou kontrastujúcou s predsudkami spoločnosti o živote ženy (matky) v strednom veku. Obrazy akoby prinášali nové príbehy zo života svätcov (resp. skôr jednej konkrétnej  svätice), s novými atribútmi vlastného utrpenia. Džuppovej život sa nám v jej maľbách a kresbách otvára ako príklad hodný nasledovania – prirodzene nie v náboženskom zmysle. Skôr v ojedinelej schopnosti každodenného ponorenia sa do vlastného prežívanie. Jej neustála vôľa skúmať každý milimeter fyzických ako aj mentálnych poryvov, stála láskavá pozornosť venovaná svetu okolo seba, najmä však odvaha nebáť sa posvätiť tie najbanálnejšie momenty života je skutočným posolstvom – návodom ako ovplyvniť životy iných ľudí.